Nie, nechcem písať o imigrantoch ako o parazitoch.
Chcem opísať moje skúsenosti s parazitmi, ktorí pochopili utečeneckú vlnu ako výzvu na svoje zbohatnutie. Bez morálky a škrupúľ. To, že do Európy počas dvoch rokov náhle a bez pozvania prišlo skoro dva milióny utečencov je fakt, ktorý je všeobecne známy. Aj to, že ich príde ešte viac a to aj v podobe ich rodinných príslušníkov. Postupom času sa určite podarí tých, ktorí na azyl nemajú nárok, deportovať. S tými, ktorí ostanú, sa však musíme naučiť žiť a pracovať. Niekto však musí vymyslieť plán, ktorý ich naučí rešpektovať naše pravidlá a morálku a nás zbaví strachu, ktorý z nich máme. Ešte predtým by sme sa však mali vysporiadať s parazitmi, ktorí svoju existenciu založili na zdieraní a nevedomosti utečencov. A je úplne jedno, či šmejdi fungujú na nadnárodnej či lokálnej úrovni. Skúste si predstaviť, že prídete do neznámej krajiny, neovládate jazyk, nerozumiete jej pravidlám a kultúrnym zvyklostiam a máte len odhodlanie či zúfalstvo tam ostať.
Úvodné vítanie rozosmiatymi tínedžerkami s plyšákmi v náručí skončilo a štát sa postaral o ubytovanie, neprimerane vysoké sociálne dávky a zahájenie integračného procesu v podobe jazykových kurzov. Všetko by bolo v poriadku, ak by sa do tohto nevniesol chaos. Nedostatok ubytovacích zariadení, problém s jazykovými školami, s lektormi nemeckého jazyka ovládajúcimi aj materinský jazyk utečencov a neschopnosť štátnych úradníkov začleniť ich do pracovného procesu. Jedine peňazí vyčlenených na tieto projekty bolo dosť. Príležitosti sa však chopili paraziti a krvácajúci sociálny systém v Rakúsku dostával rany zo všetkých strán. Rád by som uviedol niekoľko príkladov.
1.
V r. 2015 ako reakcia na utečeneckú krízu bol vo Viedni prijatý zákon, ktorý stanovil pre každé mesto či obec percentuálne kvôty na ubytovanie azylantov. V prípade, ak sa miesto pre nich nenašlo, mesto či obec bolo povinné zaplatiť za neubytovanie. Prísny zákon pre starostov, ktorí nemali voľné priestory. Šance sa však chopili paraziti, ktorí ponúkli pomocnú ruku. Poskupovali resp. prenajali si rôzne nevyužívané staré objekty, často maštale či výrobné haly, naoko ich zrekonštruovali, pripravili na provizórne bývanie a ponúkli starostom. Všetci boli spokojní. Starostovia splnili literu zákona, majitelia inkasovali za jedného azylanta 800 eur mesačne a štát zariadil, aby mali kde bývať.
2.
Ovládanie jazyka hostiteľskej krajiny je prvým krokom k úspešnej integrácii. Všeobecne platná poučka. Pri takom množstve ľudí však ťažko splniteľná. Znova je tu rovnaký problém. Nedostatok jazykových škôl a lektorov, vyvažuje veľká motivácia v podobe štátnej investície. Základný trojmesačný jazykový kurz stojí cca 500 eur. Riešenie našli súkromné jazykové školy, ktoré v snahe získať maximum študentov využívali na výučbu často nevyhovujúce priestory a nekvalifikovaný personál. Výsledkom tejto improvizácie sú azylanti, ktorí nakoniec nezvládnu ani úvodný kurz. To však „nevadí“, pretože štát zaplatí opakovane a vysvetlí sa to tak, že nemčina je veľmi ťažká.
3.
Mobil je súčasťou výbavy každého utečenca, Aj oni predsa majú právo na spojenie so svetom, Problém však nastáva vtedy, keď po príchode do Európy chcú využívať internet a telefonovať. Potrebujú sa dostať k domácim sim kartám. „Pomoc“ prišla hneď ako bolo jasné, že utečenecká vlna nadobudne nevídané rozmery. V r. 2015 dostala len Viedenská arcidiecéza od mnohých operátorov 50 000 dobíjacích sim kariet. Zdarma, ako humanitárne gesto. Následne sa zvýšila cena za dobitie kreditu v priemere o 50%. Humanita má tiež svoje hranice.
4.
No „najväčšiu radosť“ mám z pôsobenia slniečkárskych neziskoviek.
Nezisková organizácia je právnická osoba, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred určených a pre všetkých užívateľov rovnakých podmienok, a ktorej zisk sa nesmie použiť v prospech zakladateľov, členov orgánov, ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb (Wikipédia).
Považoval som za potrebné citovať definíciu, aby som demonštroval zvrátenosť ich fungovania . S rozpočtom na úrovni väčšieho mesta pôsobia ako dobre organizovaná prevádzačská organizácia bez akejkoľvek možnosti trestného stíhania. Personálne sú zabezpečené množstvom právnikov, sociálnych a terénnych pracovníkov a akože dobrovoľníkov, ktorí pracujú bez nároku na odmenu. Či ? Ťažko povedať, veď konšpirujú ako tajné služby a preniknúť k nim je naozaj veľmi ťažké. Stoja pri azylantovi na úrade, keď si žiada dávky, hystericky sa hádžu na policajtov, keď tí dostali rozkaz k deportáciám či zlikvidovaniu nelegálnych táborov imigrantov. So slzami v očiach bránia aj vrahov a násilníkov a žiadajú nás o pochopenie kultúrnych rozdielov, ktoré sú za to všetko zodpovedné. Správajú sa ako novodobí reformátori, ktorí oponentov obviňujú z xenofóbie a rasizmu, prípadne posielajú svoje komandá ľavicových extrémistov.
Kladiem si otázku, ako vníma priemerný utečenec tento chaos. Čokoľvek si o nich môžeme myslieť, zabúdame na jedno. Po generácie boli vychovávaní v disciplíne a v rešpekte k zákonom. Iným, ako sú tie naše, ale zato prísnejším. Mnohí len s údivom pozorujú naše prejavy demokracie a pohŕdajú nami. Je prirodzené, že si budú tvoriť vlastný svet, podobný tomu, ktorý mali doma.