Obdivujem ľudí, ktorí svoju činnosť zameriavajú na záchranu ľudských životov, zmiernenie utrpenia a zachovávanie a chránenie ľudskej dôstojnosti v priebehu a v dôsledku mimoriadnych udalostí. O tie nebolo a bohužial ani nebude núdza. Vážim si ľudí, ktorí dokázali vybudovať medzinárodné humanitárne organizácie zasahujúce vždy tam, kde je potrebné „zastaviť krvácanie“, kde je potrebné poskytnúť prvú pomoc, ktorú si príjemca nie je schopný zabezpečiť sám. To je humanita, to je ľudskosť.
Neoddeliteľnou súčasťou ľudskosti je utrpenie. Ale aj klamstvo a chamtivosť. V mene štátneho záujmu, zvrátenej ideológie či náboženstva, alebo len v snahe získať peniaze sa často ľudskosť vytráca a to zlé, čo ostalo, skrývame za pojmom HUMANITA.
Nemyslím si, že trest smrti je adekvátnym trestom spoločnosti hoci aj voči najväčším „zvieratám.“ V pekle väzenia sa „zviera o zviera“ dokáže „postarať“ lepšie ako elektrické kreslo. Zvláštne na mňa však pôsobia polemiky ochrancov práv a zákonodárcov v USA, v ktorých sa snažia presadiť humánne popravy či humánny trest smrti. Je to schizofrenické, tak ako aj celá ich spoločnosť. Nie je vari jedno, či človeka zastrelíme, otrávime, obesíme alebo utopíme? Ktorý pomätenec tu stavia do popredia humánnosť pred efektivitou? Ale to je Amerika a tam je možné predsa všetko. A nás sa to nedotýka. Či predsa?
V roku 1999 Dzurindov kabinet odsúhlasil humanitárne bombardovanie Srbska. Kto vymyslel tak zvrátený pojem a ako si niekto, kto má mandát a právomoc, dovolí s tým súhlasiť a podieľať sa na tom? Viem, urobili to tajne a dvakrát sa museli stretnúť a hlasovať. Ako nejaká zločinecká banda, ktorej členovia majú obavy z toho, čo urobili. Jeden za všetkých a všetci za jedného. V tom najhoršom slova zmysle, pretože nesú zodpovednosť za viac ako 2000 mŕtvych civilistov. Stalo sa v tom čase Slovensko zvláštnou humanitárnou organizáciou? Asi áno. Za vznešený pojem skrylo niekoľko úbožiakov svoje nízke ambície. Nie sú jediní a vždy budú existovať im podobní.
S divným pocitom sledujem rôzne humanitárne organizácie a nadácie na pomoc chudobným moslimom vo svete. Pre moslima je pomoc blížnemu svojmu (pravovernému moslimovi) základným atribútom jeho viery. To je aj súčasťou sviatku Kurban bajram, keď časť obetovaného zvieraťa sa rozdelí medzi chudobných. Individuálna ľudskosť sa však často mieša s inštitucionalizovanou. Ako inak sa máme pozerať na humanitárne organizácie, ktorých mottom síce je pomoc chudobným moslimom, ale z vyzbieraných darov financujú terorizmus. Prostého Mohameda v Berlíne alebo v Linzi asi ani nenapadne, že keď do boxu nadácie HASENE, IHH či IHED vloží pár eur, tak spolufinancuje Hamas v pásme Gaza alebo Al – Nusra v Sýrii.
IHH bola moslimskou nadáciou so sídlom v Nemecku, ktorá bola v roku 2010 zakázaná. Dôvody preto boli dostatočné. Preukázalo sa, že zo zbierok sa financuje teroristická organizácia Hamas a jej nové vojenské krídlo Brigáda Al-Ansar.
Zlá burina však nevyhynie a krátko po zániku IHH prišla IHED. V podstate rovnaká humanitárna organizácia a s rovnakým cieľom. Pomáhať chudobným moslimom vo svete. Spoluzakladal ju „humanista-salafista“ Pierre Vogel a v súčasnosti za podporu terorizmu odsúdený Sven Lau (alias Abu Adam). Išlo len o „nejaké“ puškohľady a okuliare na nočné videnie pre ISIS v Sýrii.
Rád by som spomenul aj Šejka Shakera Assema, spoluzakladateľa IHH, ktorý z peňazí darcov financuje svoj „humanitárny“ projekt KALIFAT a zastupuje hnutie Hizb ut Tahrir v Rakúsku. Mimochodom, Hizb ut Tahrir sa ocitla taktiež na zozname teroristických organizácií. Aby som však na humanitárne organizácie tohto typu nebol veľmi prísny, musím spomenúť aj ich misionársku činnosť. Tá by bez finančnej podpory darcov nebola možná. Islamizácia slovom a rozdávaním koránu v mestách Európy síce nebola agresívna, ale otravná. Natoľko, že hnutie LIES(Čítaj) či DWR(Skutočné náboženstvo) boli nakoniec tiež zakázané. Bradatý a vlasatý moslim v bielom kaftane rozdávajúci korán okoloidúcim vo Viedni či v Bonne by až tak nevadil, ak by sa však popritom nevenoval aj verbovaniu mladých do Sýrie, či nevyzýval k vraždeniu židov a kresťanov.
Je to ako bojovať s drakom. Jednu hlavu mu odseknemu, narastú ďalšie dve. Zarážajúce však je, že za týmito organizáciami či hnutiami stoja niekoľko rokov tí istí ľudia. Akoby nám naša humánnosť bránila rázne zasiahnuť a zastaviť ich.