22.apríla 1990 navštívil Ján Pavol II. Bratislavu. Bola to významná a symbolická návšteva, s ktorou sa viaže jedna tragikomická udalosť. Mnohí začínajúci podnikatelia sa chopili príležitosti a v očakávaní rýchleho zisku nakúpili párky a krkovičku pre tie státisíce veriacich tešiacich sa na návštevu Svätého Otca. Nuž, ale čo čert nechcel. Sen o rýchlom zbohatnutí sa rozplynul a na sklade im ostalo veľa nepredaného tovaru. „Spravodlivo“ rozhorčení obchodníci sa obrátili so žiadosťou na vládu, aby im ich stratu kompenzovala. Odpoveď bola jasná. Mali ste myslieť aj na zadné dvierka. V kapitalizme sa za chyby platí.
Prenesme sa na chvíľu do súčasnosti. Premiér Fico začal svoj boj za rovnakú kvalitu výrobkov v celej EÚ. Postupne sa k nemu začali pripájať aj iné členské krajiny, ktoré zrazu zistili, že aj keď kupujú výrobky rovnakej značky ako napr. Nemci, kvalitatívne sa jedná o podradný tovar. Čuduj sa svete, členské štáty EU postihnuté týmto zvláštnym opatrením majú niečo spoločné. Kapitalistické sa stali začiatkom 90tych rokov. Tu však nejde len o párky a rybie prsty. To je len zástupný problém. V podstate sa jedná o výborný politický a marketingový ťah premiéra, aby svet o nás počul a začal nás brať aspoň trochu vážne. Nacionálnym narcistom v Rakúsku, Nemecku či Francúzsku bolo už načase dať najavo, že nie sme o nič horší ako oni.
Čo sa stalo, že sme sa stali „druhotriednymi“? Socializmus síce po sebe zanechal tisíce ľudí túžiacich po „slobode“, ale aj rozvinuté poľnohospodárstvo či priemysel, skoro nulovú nezamestnanosť a vyriešenú rómsku problematiku. Už cítim tie zúrivé pohľady ekonómov, pravicových politikov a štatistikov, ktorí sa snažia grafmi a tabuľkami dokázať, že naša životná úroveň od pádu totality je omnoho lepšia a všetci sme šťastnejší ako kedysi.
Prvoplánovo ma však socializmus nezaujíma. To, čo spôsobilo náš úpadok bolo medziobdobie primitívneho kapitalizmu. Niekoľko zlodejov potrebovalo len pár rokov, aby nás dostalo na kolená. Bez rečí a s tichým súhlasom sme sa prizerali, ba dokonca zúčastnili podvodu zvaného privatizácia. Opili nás ilúziou bohatstva, šťastného života a švajčiarskych dôchodkov a keď sme vytriezveli, ostala nám len holá realita. Nefungujúce či vytunelované fabriky, zdecimované poľnohospodárstvo, armáda nezamestnaných. Našim zlodejom však pomáhali „filantropi“ so zahraničia. Zdarma ich vyškolili v umení manipulácie s ľuďmi a pomohli upraviť náš politický a súdny systém tak, aby mali zaručenú beztrestnosť. Naučili ich, ako vymeniť dôstojnosť za peniaze a nehanbiť sa za to.
Nastal však čas vystaviť zlodejom záverečný účet. Prečo práve teraz? Lebo sa máme dobre. Sme schopní hodnotiť bez hnevu a nenávisti. Dlho nám trvalo, kým sme sa pozviechali a stali znovu sebavedomými. Využime ekonómov a politológov na to, aby pomenovali zlodejov a zlodejstvá, ktoré za 27 rokov vykonali. Pospomínajme si na ľudí, ktorí zrazu zázračne zbohatli a nezabudnime pritom na tých, ktorí sa ocitli aj vďaka nim na dne. Dobrým signálom je odsúdenie dvoch ministrov z SNS. Padni komu padni a za chyby sa platiť musí. Koľko „nedotknuteľných“ čaká ešte na svoj trest? O mnohých sa vie, viacerí pôsobia vo verejných funkciách, pomáhajú cudzím vládam, alebo sú už na dôchodku. Božie mlyny však melú pomaly, ale iste.
Nezabudnime však na zadné dvierka a budujme si cielene hrdosť a vlastenectvo tak, aby to bolo všade vidno. Nie sme druhotriedni a nie je pravda, že sa u nás investuje len vďaka nízkej cene práce. Štát musí chrániť svojich občanov doma i v zahraničí a nesmie dopustiť ich zneužívanie a vykorisťovanie. Ani u susedov, ani v EU.