Rusko v putách – väzňova dilema

27. októbra 2017, hermes, Nezaradené

Snažím sa sledovať túto kauzu veľmi pozorne, ale musím sa priznať, že jej akosi nerozumiem. Či skôr neverím tomu, že Pavol Rusko behal po Bratislave a Banskej Bystrici a prosil mafiánov o vraždu svojej obchodnej partnerky. Nech už v nás on vzbudzuje akékoľvek pocity, treba si uvedomiť, že pred dvadsiatimi rokmi vybudoval na zelenej lúke mediálny dom. Markíza bola veľmi zložitý projekt a hocijaký amatér by ho nezvládol. Teda Rusko určite sprostý nie je a nemyslím si, že v tej dobe mal pocit neohroziteľného poloboha.

Hodnovernosť aktérov tejto zvláštnej hry je pochybná.

Mikuláš Černák a jeho komplic Kaštan si v rámci svojej premeny na ctihodných občanov pospomínali na svoje dávne „huncútstva“ a aj na Ruskovu ponuku. Masový vrah si uvedomil, že podľa zákona musí konať a keďže v minulosti bol svedkom spáchania trestného činu, ihneď podal trestné oznámenie. Jeho pozícia svedka, teda občana, ktorý musí uviesť do trestného oznámenia len pravdivé skutočnosti, sa vzápätí zmenila na pozíciu obvineného. Obvinený sa môže obhajovať a brániť akýmkoľvek spôsobom. Teda aj klamstvom. A čo človek, ktorý je už odsúdený na doživotie? Nezrovnalosti okolo roku podania trestného oznámenia zaťahujú do hry aj políciu.

Dvaja odsúdení zločinci aj ich dvaja dôveryhodní právnici tvrdia, že už v r. 2014 oznámili polícii, že Rusko si objednal vraždu Volzovej.  Pán Gašpar to však poprel. Dokonca niekoľkokrát. Treba si však uvedomiť, že polícia môže použiť všetky legálne prostriedky za účelom usvedčenia páchateľa. V prenesenom zmysle slova, môže klamať. V policajnom žargóne sa však klamstvu hovorí mystifikácia, fabulácia či legenda. Nemalo by nás teda prekvapiť, ak sa o nejaký čas  názor polície na tento dátumový problém zmení. Polícia postupuje vždy len v zmysle zákona a verejnosti nemôže predsa svoju taktiku a stratégiu prezrádzať.

Ostal teda už len Pavol Rusko. Človek s obrovským kusom roztečeného masla na hlave a s kauzami, ktoré ho prenasledujú celý život. Nie je kajúcnikom a naďalej ich vyrába. Dokonca so svojim bývalým úhlavným nepriateľom – Kočnerom. Rusko je určite skvelým zdrojom informácií o veľkých prípadoch, ktoré doteraz neboli vyriešené. Lenže, je obvinený. Obvinený sa môže obhajovať a brániť akýmkoľvek spôsobom. Teda aj klamstvom. Alebo môže mlčať. Ako je však všeobecne známe, väzba rozväzuje jazyk.

Možno toto je taktika a stratégia polície. Zadržala „nedotknuteľného“ a vyskúša si na ňom väzňovu dilemu. 

Väzňova dilema je jedna z hier v rámci teórie hier. Dvaja podozriví (v našom prípade Rusko a zatiaľ nestotožnení páchatelia) sú zadržaní políciou. Polícia nemá dostatok dôkazov a navštívi preto oboch väzňov /len Ruska,všetci ostatní tŕpnu, čo povie/ ktorí sú oddelení /mrežami/, aby im ponúkla rovnakú dohodu. Ak bude jeden z nich svedčiť proti druhému (zradí druhého) a tento nič neprezradí (nebude spolupracovať s políciou a tým pádom bude spolupracovať s druhým podozrivým), zradca bude prepustený a spoluväzeň si musí odsedieť celých desať rokov. V prípade, že obaja nebudú svedčiť, budú odsudení len na 6-mesačné odňatie slobody. Ak sa väzni zradia navzájom, bude im udelený 5-ročný trest. Obaja väzni sa musia rozhodnúť, či budú mlčať alebo svedčiť, pričom vedia, že spoluväzeň sa o zrade nedozvie pred ukončením vyšetrovania. Väzňova dilema je príkladom hry s nenulovým súčtom. Ak predpokladáme, že každý hráč sa snaží maximalizovať úžitok pre seba (bez ohľadu na spoluhráča) minimalizáciou dĺžky trestu, racionálny jedinec sa rozhodne zradiť./Wikipedia/.

Samozrejme, vo väzbe je len Rusko. Zrejme je však veľa tých, ktorí sa boja toho, že Rusko začne hovoriť. A kto sa bojí a je v strese, robí chyby.