Kríza hodnôt a zlyhanie štátu

30. júla 2018, hermes, Nezaradené

 

Prešli pomaly štyri roky od pamätnej utečeneckej krízy. Skoro dva milióny migrantov prevažne moslimského vierovyznania sa z rôznych dôvodov rozhodli presídliť do Európy. So sebou si vzali svoje traumy, potreby, problémy i požiadavky na nás, hostiteľov. To, čo sa dialo doteraz v malom desiatky rokov, za krátky čas prepuklo v spoločenskú, svetonázorovú a humanitárnu katastrofu. Zjednodušene by sa dalo povedať, že utečenecká kríza vyvolala krízu hodnôt a poukázala na rozdielnosť myslenia národov a krajín v EU.

Kým „vyspelé a demokratické “ krajiny Západu si dlho odmietali pripustiť zlyhanie systému, ktorý roky budovali a ktorý spôsobil aj vznik paralelných spoločenstiev a spoločností, my na Východe, Západom často kritizovaný, sme inštinktívne zaujali obranné a odmietavé postoje.

To, že Európu v krátkom čase dokázali „prevalcovať“ davy utečencov, ktorí po svojom udomácnení zmenili jej charakter, nie je ničím iným ako zlyhaním štátu. Tej umelo vytvorenej a dnes už virtuálnej inštitúcie, ktorej úlohou je chrániť krajinu, národ a občanov.

Zmenili sme sa na submisívne stádo oviec, ktoré odovzdalo svoje osudy do rúk ekonomických elít. Kľačíme na kolenách s vystrčeným zadkom a s hlavou v piesku a čakáme, kto nás …… A ešte sa za to aj poďakujeme. Ako kosť psovi nám hodia rôzne zástupné témy, ako napr. rozdielna kvalita potravín, len aby sme sa nenudili a tú našu hlavu z piesku nezdvihli

„Pekným“ príkladom je Španielsko. Keď sa Katalánci v referende rozhodli osamostatniť, vláda zakročila rázne a tvrdo. Obuškami a slzotvorným plynom dala Kataláncom najavo, že nič sa deliť nebude. V záujme zachovania štátu. Kde sa však stratil záujem štátu, keď  v uplynulých dňoch niekoľko stoviek vagabundov zaútočilo na hranice Španielska? A kde boli nekompromisné ozbrojené zložky, ktoré pred niekoľkými mesiacmi skrvavili svojich krajanov? Nedávno sa podobný prístup zdôvodňoval humanitou. Dnes už sa nikto zdôvodňovaním neobťažuje. Proste je to tak.

V Európe síce hranice sú, ale deravé. Zákony  sú prísne a platné, ale len pre niekoho a niekedy. Sme neistí a slabí, pretože už dávno sme zverili rozhodovanie o sebe do rúk iným.

 

Cirkusy a divadielka, ako keď niekoľko bezvýznamných politikov odíde na Krym a niekoľko iných bezvýznamných politikov ich za to kritizuje sú rovnaké, ako keď bezvýznamní politici navštevujú Kosovo, ktoré sme nikdy neuznali. Podsúva sa nám názor, že Noční vlci a Slovenskí branci sú tým najväčším ohrozením Slovenska, ale o tom, že niekoľko kilometrov od našich východných hraníc sú vojenské výcvikové základne pohrobkov ukrajinských fašistov a islamských džihádistov z celej Európy pod dohľadom amerických a kanadských inštruktorov, sa dôsledne mlčí. Tribúnovia ľudu z radov študentov, opojených pocitom vlastnej dôležitosti, no neschopných odpovedať na elementárne otázky týkajúce sa ich protestov, mesiace pracovali na vytvorení skupiny „Slušných ľudí“ a rozbitiu základov tohto štátu. Menšiny získavajú imunitu na úkor väčšiny, ktorá je za názor stíhateľná.

Všetko toto je len dymová clona, niečo, čo má niekoľkými stromami zabrániť jasnému výhľadu na les.

Hra so slovíčkami, hodnotami a náladami ľudí však požadovaný efekt nepriniesla. Slniečkár či falošný humanista je v našich podmienkach ohrozený druh a nebyť zrejme silnej podpory zo zahraničia aj dávno vyhynutý.

Treba však vidieť aj pozitíva. Kým „demokrati a humanisti“ Európy analyzujú situáciu a hľadajú riešenia integrácie a multikultúrnej koexistencie, my sme sa rozhodli brániť. Zdá sa, že nikoho v Bruseli nezaujíma, že Slovensko, Maďarsko a Poľsko hraničia s krajinou, ktorá je už 4 roky vo vojne, že 300 tisíc mužov, ktorí sa zapojili do vojny, môže predstavovať bezpečnostné riziko nielen pre nás, ale aj pre celú Európu. A to, že strážime východnú hranicu Schengenu a tým na seba preberáme zodpovednosť aj za ochranu Európy pred prípadnou novou utečeneckou trasou, sa berie ako samozrejmosť.

Naopak, naša azylová politika svojou skoro nulovou toleranciou a dĺžkou azylového konania dráždi slniečkárov navôkol. Obrana národných a kultúrnych hodnôt, inak povedané  aj vlastenectvo, je často pejoratívne označované ako niečo spiatočnícke a nevhodné do moderného sveta.

Odmietame prijať nový hodnotový poriadok, ktorý nás núti opustiť naše tradície a kultúru. Aj preto nás v Bruseli považujú za nespoľahlivých a nebezpečných partnerov.