hermes

Aliho som spoznal približne pred dvoma rokmi v jednej malej pizzerii vo Viedni. Na prvý pohľad mi bol nesympatický. Malý, tučný a veľmi sebavedomý Turek odniekiaľ z Konyi. Taký všade bol, všetko vie a všetkých zbil. Urobil som chybu, že som mu dovolil rozpovedať mi svoj príbeh, pretože od tej doby ma zásoboval tými najneuveriteľnejšími historkami z jeho života. Ako Ali z Istanbulu do Viedne prišiel mi však potvrdil jeho bratranec Osman, ktorého za rozprávkára nepovažujem a navyše sa podieľal na financovaní jeho cestovnej anabázy. Jeho príbeh tak dostal punc dôveryhodnosti.

Ali pochádza z centrálnej časti Turecka a vyrastal na tamojšie pomery v bohatej rodine majiteľa taxislužby. Okolie i jeho širokorozvetvené príbuzenstvo ho považovalo za „čiernu ovcu“. Vždy hľadal tú najľahšiu cestu ako sa dostať k peniazom a práci sa vyhýbal ako čert krížu. Bolo len otázkou času, kedy ho krádeže a výtržnosti dovedú do basy. Vďaka otcovi a jeho vplyvu tam strávil len pol roka. Všetkým odľahlo, keď sa  Ali po návrate z basy rozhodol odísť do Ankary a tam zbohatnúť.

Tam ho však šťastie  opustilo. Ulice Ankary nie sú dláždené peniazmi a jediné čo tam našiel, bola lopata a krompáč na stavbe novej mešity. To čo zarobil, minul na skromnú izbu v ošarpanej ubytovni na periférii mesta, kde býval  s podobnými nešťastníkmi. Nedele zvykol tráviť v malej reštaurácii neďaleko ubytovne, kde nad niekoľkými šálkami kávy  rozjímal o svojom živote.

Zmenu do jeho otupného stereotypu však vniesol rozhovor s majiteľom reštaurácie Duranom. Ali vtedy ešte netušil, že Duran okrem gastronómie podniká aj v prevádzačstve. Bol tipér napojený na nadnárodnú prevádzačskú organizáciu. Jeho lákavej ponuke na pohodlnú cestu do Európy Ali neodolal a krátko po rozhovore sa rozhodol zavolať otcovi. Chýbali mu peniaze a potreboval 5000 eur, aby si zaplatil „zájazd“. Prekvapilo ho, že otec tak rýchlo súhlasil a poslal mu nielen peniaze, ale aj kontakt na svojho strýka, ktorý 20 rokov býval pri Viedni. Zrejme dúfal, že sa svojho nevydareného syna  takto raz a navždy zbaví a investícia s týmto bonusom sa mu preto nezdala privysoká.

Hneď ako Ali dostal peniaze, dal výpoveď v nenávidenej práci a stretol sa s Duranom. Očakával, že mu zaplatí a vydá sa na cestu. Také jednoduché to však nebolo. Organizácia, ktorú Duran zastupoval, mala dlhoročné skúsenosti a prepravila stovky „cestujúcich“. Aby to tak aj ostalo, Ali sa musel stať jej súčasťou a rešpektovať Duranove pokyny. Ten mu oznámil, že musí byť trpezlivý, ale aby sa neobával,  do troch dní sa mu niekto ozve a dohodne s ním ďalší postup. Tak sa aj stalo. O tri dni mu zazvonil telefón a človek, ktorý sa predstavil ako Nedžib mu povedal, aby sa presunul do Istanbulu a ubytoval sa v hoteli Eresin.  V hotelovej hale Ali odovzdal Nedžibovi peniaze, za ktoré dostal letenku do Belehradu a rezerváciu v tamojšom letiskovom hoteli. Keďže Turecko nemá so Srbskom vízovú povinnosť, Aliho cesta sa začala naozaj luxusne.

Vytriezvenie prišlo po prílete do Belehradu. 5 dní strávil v zúfalstve a nervozite na hotelovej izbe. Nedžib mal telefón vypnutý, Duran mu nedvíhal a Ali si s hrôzou uvedomil, že sa ocitol bez peňazí v krajine, ktorú nepozná a nikto mu nerozumie, pretože hovorí len po turecky. S depresií ho na piaty deň vytrhol telefonát od neznámej Turkyne, ktorá mu oznámila, aby sa okamžite presunul vlakom do Subotice, kde ho na stanici  budú čakať ľudia z organizácie a odvezú ho na tajné miesto pri maďarskej hranici. Cestou vlakom si Ali spriadal plány na vzrušujúci život v Rakúsku plný diskoték a zážitkov so ženami. Dve gorily, ktoré ho čakali na peróne, ho svojim zjavom znovu donútili k zvýšenej ostražitosti. Bol vydaný napospas dvom ozbrojeným Albáncom, ktorí sa s ním dorozumievali len posunkami. Mali však jeho fotku, teda dohodnuté znamenie, že je na správnej adrese. Ďalej už pokračoval s nimi v aute a po pol hodine sa ocitli v bukovom lese pred ružovým penziónom obohnaným dvojmetrovým tehlovým múrom. To bola Aliho posledná zastávka pred hranicou Schengenu.

Nekonalo sa žiadne slávnostné privítanie. Majiteľ penziónu mu zobral pas a mobilný telefón a  ubytoval ho na izbe, v ktorej musel čakať, kým prídu ostatní členovia skupiny.  Postupne prišli traja Sýrčania a traja Afgánci. Ako neskôr vysvitlo, všetkým kúpil letenky Nedžib, no len on poznal Durana. Termín prechodu cez hranice sa však naťahoval a napätie v penzióne stúpalo. Vzbure zabránili na poslednú chvíľu dodatočné posily ozbrojených Albáncov, ktorí veľmi zrozumiteľne účastníkom zájazdu vysvetlili, že všetci musia čakať na signál od spriatelených policajtov z Maďarska.

Na ôsmy deň o tretej v noci, v tme a daždi,  sa skupina začala presúvať k maďarskej hranici. Prechod bol bezproblémový a po 5 minútach rýchlej chôdze sa ocitli na malom parkovisku, kde na nich čakali dve dodávky. O štyri hodiny už Ali volal strýkovi, aby poňho prišiel do Viedne.

Aliho cesta z Istanbulu do Viedne trvala 14 dní a stála ho 5000 eur a pas, ktorý mu odmietli vrátiť. Ak ho chce, musí si ho od nich za 2000 eur kúpiť. Strata pasu ho však v tej chvíli netrápila. U strýka ho pohostili, dostal vlastnú izbu a dostatočný čas na aklimatizáciu. Po troch týždňoch sa  začal nudiť a izba v strýkovom dome mu bola malá. Chcel ísť von a naplniť si svoj sen, ale bez peňazí a dokladov to bolo nemožné. Neustále musel byť v strehu a dávať pozor na policajtov, aby ho neskontrolovali. Vedel, že ak sa tak stane, hrozí mu okamžitá deportácia. Preto  navštevoval len miesta, o ktorých si myslel, že sú preňho bezpečné. Tam som ho aj spoznal.

Nervózny však nebol len Ali, ale aj jeho náhradná rodina. Nielenže okupoval izbu v ich dome, ale museli financovať aj jeho pobyt. Bez dokladov ho nikto nechcel zamestnať, ale jeho nároky na stravu či cigarety ostali. Rodina sa zhodla na tom, že jediné riešenie, ako sa Aliho zbaviť, je nájsť mu ženu. Osman poznal v neďalekom meste  rozvedenú Turkyňu s troma deťmi, ktorá nebola proti tomu, aby Ali vstúpil do jej nudného života. 300 eur, ktoré jej mali mesačne posielať na účet, len potvrdilo jej presvedčenie, že sa rozhodla správne.

To však nepoznala Aliho. Jeho spokojnosť s plným servisom, ktorý od nej dostával, trvala len mesiac. Nuda a neodôvodnená žiarlivosť v ňom vyvolávali výbuchy agresivity, ktoré si ventiloval aj na jej deťoch. Začal piť a život s ním bol čoraz neznesiteľnejší. Vykúpením pre všetkých bol príchod policajtov, ktorí reagovali na hlásenie zo školy detí. Ali sa ocitol vo vydávacej väzbe, z ktorej ho do troch dní deportovali do Turecka. Hneď po prílete volal Duranovi. Vo väzbe mu totiž oznámili, že jeho partnerka je tehotná.