Krízová komunikácia súčasnej vlády v dohľadnej dobe spôsobí, že množstvo Slovákov si bude musieť položiť hamletovskú otázku:byť či nebyť?“ K tej nás dovedie tá najobyčajnejšia emócia – STRACH.
Strach je emócia, ktorá sa v nás ozve vtedy, keď sa nachádzame v nebezpečenstve.
A práve v takej situácii sa teraz nachádzame. Strach z nakazenia, choroby či smrti vďaka KORONE sa nás drží viac ako mesiac. Je živený informáciami o náraste chorých a mŕtvych z celého sveta. Pod vplyvom strachu z KORONY reagujeme submisívne a disciplinovane. Podriaďujeme sa autoritám v čele štátu, znášame karanténu či striktné opatrenia. Šijeme rúška, učíme sa s deťmi, pracujeme z domu alebo nepracujeme vôbec. V tomto momente by mali prísť upokojujúce a povzbudzujúce slová z vlády. No nič také sa nestalo. Krízový managment zaspal. Možno nefunguje alebo tí, ktorí by sa mali ním zaoberať, to jednoducho nevedia. „Kilečko“ na pomoc podnikateľom, zákon o špehovaní či rozširovanie zákazov náš strach neutlmí.
Informácia o tom, že 30% rodín sa nachádza na hranici existenčného minima nie je pre nás nič nové, ak sme súčasťou tejto skupiny. A ak nie, uvažujeme o tom, či sa k nej časom pridáme.
A vďaka tomu sme našli nový typ STRACHU. Strach o naše deti, o našich blízkych, o naše rodiny.
Lebo bez práce, bez príjmu a teda bez peňazí, nebudeme schopní sa o nich postarať. Ak tento stav bude pretrvávať, naše priority sa prudko zmenia. Prestane nás zaujímať šitie rúšok, či počty mŕtvych a nakazených v Europe. Začneme sa pozerať vláde na prsty a pýtať sa Sulíka či Matoviča, aký je záchranný plán. Čo robíte preto, aby sme s rodinami prežili. A tiež budeme hľadať príklady inde. Ako sa o svojich ľudí starajú iné štáty, či ako sa uskromňujú naši poslanci a ministri.
Určite nás neupokoja slová Beblavého k znižovaniu poslaneckých platov, že podľa jeho názoru ide o vec, ktorá odčerpáva pozornosť od toho zásadného – riešenia koronakrízy, kde každý premrhaný deň znamená obrovské škody.„Preto chcem upozorniť všetkých, čo to riešia, že platy ústavným činiteľom klesnú automaticky o 15% od 1. januára budúceho roku a to vďaka ustanoveniu, ktoré som presadil spolu so Sulíkom. No ale je ešte stále marec a do januára je ďaleko.
A nepridá nám k spokojnosti ani vyjadrenia Ivana Mikloša o tom, že sme zarábali až príliš veľa na to, čo sme doteraz robili. Nech sa už k týmto problémov vyjadruje ktokoľvek, problém ostáva – čo budeme robiť, keď zásoby a finančná rezerva skončí.
Práve v tomto momente by mal nastúpiť zdatný psychológ či psychiater z Matovičovho krízového štábu a presvedčivo s nami komunikovať. Prípadne sa pokúsil to naučiť Matoviča. A hneď po ňom by mal mať prejav niekto z vlády, ktorý by jednoznačne povedal:“My vás v tom nenecháme a pomôžeme vám i vašim rodinám.“ Zdanlivo jednoduché riešenie, ktoré uplatňujú vlády všade navôkol. Lebo vedia, že teraz sa „láme chlieb“ a ľudia sa ocitajú na hranici trpezlivosti.
Pretože po STRACHU nasleduje HNEV. A ten nikto nechce.
Ja v tomto prípade strach nemám a hnevať sa ...
Nuž ja som pri predstave dnešnej skutočnosti ...
Nedá sa nesúhlasiť. + ...
Bohužiaľ, spoliehajú sa na to, že sme holubičí... ...
Pravdaže. A hlavne presvedčila ľudí, že ...
Celá debata | RSS tejto debaty