hermes

Volá sa Altan a je Kurd. Narodil sa pred tridsiatimi rokmi v malej tureckej dedinke pri sýrskych hraniciach. Pochádza z chudobnej, ale súdržnej mnohodetnej rodiny. Má sedem bratov a dve sestry. A všetci sú komunisti. Takí naozajstní, ktorí stále ešte chcú zmeniť svet. Aj nasilu, so zbraňou v ruke. Lebo sú presvedčení, že to je tak správne. Keď chodil do školy, zakazovali mu hovoriť materinským jazykom. Kurdštinou. To sa vtedy trestalo. Najčastejšie bitkou. Začal nenávidieť všetko turecké a čoraz viac času trávil v neďalekých horách v spoločnosti partizánov z PKK (Kurdská strana pracujúcich. Militantná teroristická kurdská organizácia založená na revolučnom marxizme-leninizme). Ako osemročný spieval Internacionálu, ako desaťročný citoval Lenina, Marxa či Maa. O rok nato ho zoznámili so zbraňami a naučili strieľať a hádzať granáty. Stal sa z neho detský vojak bez bojových skúseností. Zatiaľ.

Prvýkrát ho zatkli pred nástupom na strednú školu. Preventívne, lebo vedeli, z akého prostredia pochádza a chceli ho len upozorniť na to, že je pod kontrolou. Zlomili mu pritom prsty na rukách, aby vraj nemohol strieľať. Motivácia ako z učebnice. Strednú školu síce ukončil, ale maturitnú skúšku absolvoval aj v partizánskej skupine v prvom ostrom boji. K partizánom sa vstupuje nahý. Bez šiat, predsudkov, myšlienok, náboženstva a lásky. Ale dostal uniformu, zbraň, silnú ideu a novú rodinu.

Byť partizánom je sezónne zamestnanie. Do prvého snehu sa cítil ako v pionierskom tábore. Vatry, politické školenia, turistické výlety, spievanie revolučných piesní. Až na to strieľanie. Korenie jeho života. V päťčlennom komande mal na starosti prieskum. Bol mladý, rýchly a okolité hory veľmi dobre poznal. Raz sa však dostal do pasce a prvýkrát zabil. Bol to preňho silný zážitok, s ktorým sa dlho nevedel vyrovnať. Mal nočné mory a strach, ktorého sa nedokázal zbaviť. Preto ho radšej poslali domov, aby sa zotavil a zabudol.

Odišiel študovať politológiu do Istanbulu a pridal sa tam ku skupine anarchistov. Druhé zatknutie bolo len otázkou času a prišlo do roka. Tentokrát to však bolo vážnejšie, pretože pri prehliadke mu našli propagandistické letáky. Dva roky natvrdo. Pre Altana to však bolo najkrajšie obdobie života. Malé nepríjemnosti, akými bolo mučenie elektrickými šokmi či dennodenné bitky gumovými hadicami, boli vyvážené spolupatričnosťou skupiny, v ktorej sa nachádzal a rešpektom, ktorý tam získal. Z basy vyšiel nielen ako bojovník, ale už aj ako agitátor. Politruk. S dokonale vymytým mozgom a s maximálnym odhodlaním bojovať za Kurdistan a revolúciu.

Do školy sa už vrátiť nemohol a tak odišiel naspäť do hôr. Stal sa veliteľom komanda a zúčastnil sa viacerých operácií. Smrti sa už nebál a nočné mory zmizli. Zlom prišiel so zadržaním jeho otca a matky. Niekto ho udal a za trest mu zobrali najbližších. Altan stál pred najväčšou dilemou svojho života. Musel si vybrať, či ostane medzi partizánmi alebo ochráni svoju rodinu. Vybral si presun do Európy. V Teheráne dostal od spriaznených členov PKK falošný pas s vízom do jednej z balkánskych krajín a na ukradnutej motorke prišiel do EÚ. Nemal to šťastie, aby sa zviezol po utečeneckej vlne, preto mu cesta trvala päť dní, počas ktorých sa musel skrývať a dávať pozor na hliadky. Po príchode do cieľa sa Altana ujal jeho strýko. Počiatočný strach z policajtov vystriedala nuda. Byť zavretý v byte nie je pre aktívneho bojovníka nič príjemné a preto, ak chcel žiť plnohodnotne, musel sa sám udať a požiadať o politický azyl.

Bol šokovaný prístupom policajtov, ktorí sa k nemu správali s rešpektom a s úctou. Hlavne potom, ako im ukázal videá a fotky zo svojej bojovej minulosti. To bola jeho vstupenka do azylového tábora. V tábore ho naučili variť a po získaní občianstva začal pracovať ako kuchár. Stal sa plnohodnotným občanom štátu, ktorý ho neohrozoval ani neobmedzoval. Ale spokojný nebol. Chýbala mu akcia, na ktorú si zvykol v horách. Mal to „šťastie“, že organizácia (PKK) jeho potenciál chcela využiť a dostal pokyn vyhľadávať v radikálnych mešitách mladých Kurdov. Toto opatrenie malo zabrániť ich radikalizácii, keďže viacero z nich sa pridalo na stranu ISIS a aj v Sýrii zomrelo. Altan bol aj v tomto úspešný, no až príliš aktívny. Často sa zapájal do pouličných bitiek s radikálmi či Sivými vlkmi (Turecká nacionalistická organizácia s výraznými fašistickými prvkami v programe a v prejave. Stojí za atentátom na Jána Pavla 2). Bol viackrát zranený a pre políciu už nebol neznámy.

Bohvie, ako by skončil, ak by náhodou nestretol Mayssu. Cherchez la femme. Žena z „organizácie“, túžiaca po rodine, ukončila príbeh ne/obyčajného vojaka. Altan skrotol a začal sa venovať svojej rodine, keďže krátko po svadbe sa mu narodil syn. Dokonca si našiel stabilné zamestnanie, v ktorom je spokojný. Jediné, čo mu teraz pripomína staré časy, je jeho pracovné zaradenie.

Pracuje ako puškár.