hermes

Štefan Harabin podal na Generálnej prokuratúre dňa 8.11.2017 trestné oznámenie za pomoc na hromadnom vraždení civilistov – bombardovanie v Juhoslávii – povolenie preletov tzv. tankovacích lietadiel cez územie SR. (Hlavné správy 9. 11. 2017)

Nech už si o Štefanovi Harabinovi môžeme myslieť čokoľvek, nech už je jeho postava akokoľvek kontroverzná, nech už sú jeho vyjadrenia a vyjadrovanie akokoľvek arogantné a popudzujúce, 8. 11. 2017 urobil niečo, na čo som už dlho čakal.

Od pádu totality vnímame politikov v dvoch rovinách. Buď ako záchrancov, alebo ako korupčníkov. Je to v podstate logické, keďže sme prešli búrlivým vývojom a s výkonom funkcie sa spája často aj neobmedzená moc. No a politici sú tiež len ľudia. Nie je nič výnimočné – a poznáme to ako z minulosti, tak aj z prítomnosti -, keď predvolebné sľuby a kritika tých „predchádzajúcich“ zanikne v korupčných škandáloch tých „súčasných“.

Peniaze a moc krivia charakter a málokto im odolá. Doteraz sme sa však väčšinou stretávali s ich ekonomickou trestnou činnosťou. Štefan Harabin svojím trestným oznámením odhalil temnú stránku našej nedávnej minulosti a ukázal prstom na vinníkov. Nielen Slovenský vojnový štát, ale aj Slovenská republika má svojich vojnových zločincov. Vtedajší predseda vlády Mikuláš Dzurinda a jeho 17 ministrov svojím podpisom udelili povolenie na prelet vojenských tankovacích a bombardovacích  lietadiel NATO nad územím Slovenskej republiky. Náš vzdušný priestor poskytli na výkon vzdušnej operácie nad teritóriom Juhoslovanskej zväzovej republiky.

V tom čase sme neboli členmi NATO. V tom čase NATO nedostalo súhlas od Bezpečnostnej rady OSN na vojenskú operáciu proti Juhoslávii. V tom čase Švajčiarsko, Rakúsko a dokonca ani Grécko, ako členský štát NATO, toto povolenie neudelili, dokonca ho odmietli s argumentáciou, že nie je pre to nijaký dôvod.

Ale postoj našej vlády bol iný. Neviem kto, prečo a začo ich ovplyvnil tak, aby poza chrbát prezidenta, poslancov Národnej rady SR a predovšetkým občanov a voličov, súhlasili s humanitárnym bombardovaním Srbov. O akej humanite hovorili, keď jej následkom zahynulo skoro 2000 civilistov a tisíce ich bolo vážne zranených.

Humanita so slovenským súhlasom trvala 3 mesiace a následky si Srbsko nesie doteraz. Našich 18 vládnych predstaviteľov má odvtedy ruky od krvi. A tváre zamazané od toho, ako sa po krky pchali do zadkov potentátov z NATO a USA.

Mám niekoľko známych Srbov, ktorým humanitárne bombardovanie zmenilo život. Každý z nich prišiel o niekoľko členov rodiny. Neboli súčasťou srbskej armády ani špeciálnych paravojenských oddielov. Boli to obyčajní civilisti, ktorých smrť zastihla doma, alebo cestou do práce vo vlaku. Sú však ďalší, ktorí žijú s vážnymi zraneniami, bez rúk a nôh či s rakovinou. Tiež boli civilisti. Ak v roku 1999 západné mocnosti hovorili o humanitárnej kríze a genocide páchanej Srbmi na Albáncoch, prečo nebombardovali vojakov a ich základne? Aj vtedy predsa existovali rôzne nástroje OSN, od embarga po vyslanie Modrých prilieb, ktorými sa väčšinou demokraticky riešia aj nedemokratické konflikty. No OSN bola NATO-m odstavená na vedľajšiu koľaj. A o mŕtvych v Srbsku sa  mlčí, alebo sa prebíjajú Srebrenicou či suchým konštatovaním, že vojna prináša aj civilné obete. Táto vojna však bola výnimočná tým, že sa Slovensko do nej zapojilo. Bez súhlasu prezidenta, parlamentu, občanov, BR OSN sa vláda SR bez mandátu rozhodla sprístupniť NATO slovenské nebo.

Aké následky nesú vinníci?

Zatiaľ žiadne, no dúfam, že sa to teraz zmení. Moji srbskí priatelia totiž nehovoria o tom, že ich bombardovalo NATO a Dzurinda či Kňažko, ale NATO a Slovensko. Oni vedia, že za naším neuznaním Kosova nie je nevyslovené „Prepáčte“, ale snaha zabrániť pokusom o maďarskú autonómiu na Slovensku.

Aj my už však teraz vieme, že pár vyvolených politikov sa za stolom rozhodlo prekročiť svoj mandát, oklamať nás vznešenými frázami o vyššom cieli a zatiahnuť nás do zabíjania civilistov.