hermes

V sobotu 7.10.2017 sa v Poľsku uskutočnila na európske multikultúrne pomery nezvyčajná akcia. Poľská kresťanská nadácia Solo Dios Basta zorganizovala hromadnú modlitbu, na ktorej vytvorila 3 500 modlitebných miest pozdĺž poľských štátnych hraníc. Nezvyčajné podujatie „Ruženec na hraniciach“ zorganizovali laickí katolíci, ale podporili ho aj predstavitelia poľskej rímskokatolíckej cirkvi, pričom sa na ňom zúčastnilo 320 farností z 22 diecéz. Účastníci sa modlili za poľské rodiny, konverziu Poliakov a mier vo svete. Zámerom účastníkov bola však aj ochrana pred súčasnými hrozbami, akými sú  možnosť ozbrojeného konfliktu v Európe a islamizácia.

V sobotu 11.11.2017  bol v Poľsku sviatok Dňa nezávislosti. Vo Varšave sa konal tradičný oslavný pochod , ktorého sa zúčastnilo viac ako 60 000 ľudí. Ústredným motívom tohtoročného pochodu bolo heslo: „My chceme Boha.“ Väčšina svetových denníkov okomentovalo túto udalosť ako najväčší fašistický pochod v Európe. Poľské ministerstvo zahraničných vecí však uviedlo, že táto akcia demonštruje názorové zjednotenie Poliakov k spoločným hodnotám slobody a vernosti k nezávislej domovine.

Obe akcie mali niekoľko vecí spoločných. Predovšetkým boli európskym mainstreamom mohutne odsúdené. Xenofóbia, rasizmus, fašizmus, nacionalizmus. Ľavičiari a neomarxisti sa predháňali v prívlastkoch, ktorými okomentovávali zmienené udalosti.

• „Celá myšlienka tejto akcie na hraniciach podporuje národnostno-náboženský, xenofóbny model národnej identity,“ povedal podľa agentúry AP Pankowski, ktorý riadi združenie „Nikdy viac“ so sídlom vo Varšave.
• AP upozorňuje na to, že k organizátorom pochodu (Deň nezávislosti) sa radia skupiny Celopoľská mládež, Národné hnutie a Národné obrodenie Poľska, ktoré majú korene v medzivojnových antisemitských organizáciách.

Ano, pochod na svoje zviditeľnenie využili aj „dementi“, ktorí fašizmus, antisemitizmus či ľavicový extrémizmus, považujú za jedinú správnu ideológiu. Ale kvôli niekoľkým indivíduám, od ktorých sa verejne dištancovali aj organizátori aj vláda, sa nemôže predsa dehonestovať charakter týchto podujatí. Či hej? Nie je to náhodou vhodná zámienka na potlačenie vlasteneckých a zároveň oportunistických tendencií?

Poľsko je už niekoľko rokov považované za „zlého“ člena EU. Svojim postojom k banderovským a fašistickým tendenciám vo vedení Ukrajiny, svojimi požiadavkami o vojnové repatriácie od Nemecka, ale aj svojim postojom k multikulturalizmu a imigrácii narúša plány Bruselu v Európe. Poľsko je však krajina s bohatou minulosťou založenou na silnom katolicizme a vlastenectve. Katyň, okupácia Nemeckom, Volynská genocída či hnutie SOLIDARITA patria k mnohým historickým medzníkom, ktoré u Poliakov posilňujú pocit národnej hrdosti.

Prečo je vlastne vlastenectvo či nacionalizmus pre súčasnú víziu Európy škodlivé?

Patriotizmus alebo vlastenectvo je láska a oddanosť vlasti, hrdosť na jej minulosť a prítomnosť, úsilie chrániť záujmy vlasti. Vlastenec je človek, ktorý cíti národnú hrdosť. . Na rozdiel od nacionalizmu sa neviaže na národ, ale na územie (krajinu), resp. politický národ (obyvateľov danej krajiny)./Wikipedia/.

N a c i o n a l i z m u s  je neurčitá politická doktrína, nie je to rozpracovaný súbor vzájomne prepojených ideí a hodnôt. Ide skôr o názor spočívajúci v tom, že národ, národy si musia vládnuť sami. Pojmy „národ“ a „nacionalizmus“ sú pomerne nové pojmy. V ich dnešnom význame sa objavujú na prelome 18./19. storočia. Slovo „nacionalizmus“ je odvodené z latinského koreňa „natio“, ktorý znamená „národ“. V 19. storočí sa stal nacionalizmus skutočne ľudovým hnutím, s vlajkami, hymnami, vlasteneckou poéziou a prózou, verejnými obradmi a štátnymi sviatkami./Wikipedia/.

Ak sú tieto definície pravdivé, nevidím na nich nič zlé. Prvá svetová vojna sa skončila porážkou Trojspolku a Rakúsko-uhorská monarchia sa rozpadla. Následný vznik  viacerých nových štátov , medzi nimi aj Československa, bol  prejavom práva národov na sebaurčenie. Motivované aj vlastenectvom aj nacionalizmom. 

• Právo na samourčenie/sebaurčenie národov alebo samourčovacie/sebaurčovacie právo národov alebo skrátene samourčenie/sebaurčenie národov je právo národov/národa na rozhodovanie o vlastnom osude, v krajnej podobe aj ako právo na samostatný štátny život, samostatnosť a nezávislosť.

Nemyslím si, že vlastenectvo a nacionalizmus sú archaizmy a že v dnešnom modernom svete už stratili svoj význam. Naopak, práve v súčasnosti by sme ich význam mali posilňovať a neodovzdávať našu históriu, krajinu a štátnosť v prospech iluzórnych plánov na vytvorenie jednotného európskeho štátu.

Veď to, že sme vlastenci, alebo nimi byť chceme,  predsa neznamená, že sme extrémisti, xenofóbi alebo rasisti. Nemýľme si ani nacionalizmus s nacizmom. Oni nemajú spoločný ideový základ, aj keď mnohí aktivisti sa snažia na to poukázať.

Neviem sa stotožniť s týmito „jednoznačnými“ závermi, pretože inak by som  zdehonestoval boj partizánov v SNP proti fašizmu, či iných odbojárov a vojakov, pre ktorých myšlienka vlastenectva v ich zápase bola prioritná. Ján Kollár, Andrej Sládkovič či Ľudovít Štúr by si dnes radšej ani „neškrtli“ v strachu z neprestajných útokov na ich ideové presvedčenie.

Samozrejme, žili v inej dobe, v iných historických súvislostiach. Mnohé ich názory sú už dávno prekonané a úprimne, vlastenectvo bráni rozvoju otvorenej spoločnosti. A aj vytvoreniu európskeho superštátu s multikultúrnym ideologickým obsahom. Spájanie vlastenectva s kresťanstvom, ako som na to poukázal na poľskom príklade, navyše škodí aj myšlienke sekularizmu. Štát, ktorý zdieľa tieto myšlienky minulosti, nemôže byť priateľský k ideológii spájania kultúr, rás či národov.

Logicky sa však musím pýtať, či toto je tá správna cesta pre Slovensko. A či sa v nás ozýva vlastenectvo a nacionalizmus len vtedy, keď fandíme našim futbalistom a hokejistom.

„Kto je všade doma, nemá nikde domov. Kto sa domnieva, že vlasťou je celý svet, v skutočnosti je bez vlasti.“
Martin Rázus, slovenský básnik, dramatik, politik, protestantský kňaz